Keď ráno zvoní ten odporný budík

14. ledna 2017 v 20:00 | Anna
V svojich sedemnástich rokoch viac-menej nepravidelne navštevujem školský inštitút. Prečo viac-menej? Priznávam bez mučenia - čas strávený v lavici neznášam. Mám za sebou desať roku slovenského a štyri mesiace francúzskeho systému, pričom ani jeden z nich nepovažujem za ideálny či efektívny. Pozrime sa teda na dôvody, prečo je pre mňa čas strávený doma dôležitejší než ten v škole.




1. MÁLO UČEBNÍC?
Jedna z často diskutovaných tém v slovenskom školstve je neustály nedostatok učebníc a pomôcok na výučbu. Nie je to nijaké prekvapenie, s neustálymi reformami je takmer nereálne stíhať takýto materiál produkovať (ani keby to na starosť dostali tí naozaj správni a vhodní ľudia). Ja sa pýtam - prečo učebnice?

Vo Francúzsku som si na začiatku roka za symbolických 120€ musela zakúpiť kopu kníh. Knižky sú to farebné, pekné, kvalitne zviazané, papier je pevný a lesklý, netrhá sa pod rukami. Učebnice už majú za sebou aj desiatku vlastníkov, a stále nepotrebujú lepiace pásky či kreatívne zhotovené titulné strany, pretože z pôvodných obsah jednoducho vypadol. Napriek tomu nevidím rozdiel - a ak nejaký áno, tak je to posun k horšiemu. Prečo?

Jedna z najdôležitejších schopností je umenie hľadať. A hľadať. A nachádzať. Vedieť, kde sa môžem dostať k abstraktom vedeckých článkov. Vedieť rozlíšiť relevantnú informáciu od kačice. Vedieť uviesť zdroj, citáciu. Vedieť zapojiť aj iné odbory, ak kúsok skladačky chýba. Myslieť komplexne a nikdy nedospieť do štádia, kedy si poviem, že viac sa už nájsť nedá. Prijať, že neviem všetko, a že nikdy nebudem - ale že hocikedy budem potrebovať, je to spôsob, ako zistiť čokoľvek. Či už v knihách, článkoch alebo od ľudí - odborníkov. A nestrašiť deti, že internet je zlé miesto, kde na nich čakajú samé hoaxy (ako som to videla vo Francúzsku) - stačí rozoznať akademický článok od Hlavných správ a logickými citáciami podporený text od konšpiračnej teórie.

Toto som sa ale v škole nenaučila. Napriek nedostatku materiálov ma k tomu nikdy neviedli, a okrem "nekopírujte celú prezentáciu z Wikipédie" som nedostala žiaden podnet ku komplexnej, širokospektrálnej práci. Rovnako som nevidela, že by boli snahy o dobrú prácu ocenené.

K hľadaniu som sa dostala skrz témy, ktoré ma zaujali - konkrétne historické udalosti a osobnosti, životné prostredie a zdravá výživa. Naozaj to ale začalo gradovať až na strednej škole vďaka debate a najmä individuálnemu vedeckému výskumu. Ak si mám vybrať nadiktovanú hodinu chémie alebo doobedné zalievanie troch stoviek rastliniek roztokom etynilestradiolu, ani nemám výčitky svedomia z vysokého čísla pri počte vymeškaných hodín na vysvedčení.



2. MOTIVÁCIA A INŠPIRÁCIA?

Som človek súťaživý, a preto boli odjakživa písomky a známkovanie jedna z mála vecí, ktorá ma na škole bavila. Neexistovala pre mňa výhovorka, že "ten predmet mi proste nejde". Ale vnímam, že väčšina ľudí sa proti známkovaniu ohrádza - a dá sa povedať, že súhlasím. Naozaj totiž neposkytuje (dostatočnú) motiváciu k zlepšeniu a nastavovaniu vlastných výziev. Veď aký má zmysel snažiť sa, keď známka v konečnom dôsledku snahu, prácu, a často ani vedomosti, nereflektuje?

V škole sa málo venujeme tomu, čo chceme robiť. V škole nemáme pocit, že nás to posúva ďalej k nášmu cieľu. Chcem ísť na najnáročnejší matematický program na svete. Ako ma na toto pripravuje zabudnuté cirkevné gymnázium kdesi v Bratislave? A to ešte moja škola patrí k "tým lepším".

Milujem nové vedomosti, milujem pracovať na niečom "o úroveň vyššie", čo ma po prebdených nociach a hodinách práce posunie ďalej. Nevidím zmysel odsedieť si učivo, ktoré o týždeň zabudnem, a ktoré mi nevštepuje základné princípy, pracovné návyky, ani logické myslenie.

Namiesto s učiteľom, ktorý nemá čas odpovedať a musí striktne sledovať predpísané kurikulum, sa radšej stretnem a porozprávam s odborníkom. Aj keď je to "len" vedec z miestnej fakulty, ktorý robí lokálnu vedu. Tento človek ma v mojom úsilí a cieľoch inšpiruje viac ako dvojhodinovka labákov, kedy sa poriadne nedostanem k mikroskopu. Môžem sa pýtať, často je ochotný sa podeliť o vlastný výskum, ukázať pracovisko, požičať knižky. Záujem a individuálny prístup, to je vec, ktorá motivuje najlepšie, a ktorú slovenské, ani francúzske školstvo zatiaľ nie je pripravené ponúknuť.



3. ASPOŇ SOM S KAMARÁTMI?

Naozaj nemám rada čas strávený spôsobom "len aby bolo". Načo mi je, ak s najlepšou kamarátkou sedím celý deň v lavici, keď v skutočnosti prehodíme len pár slov, a na skutočne dôležité rozhovory nie je priestor? Radšej strávim s priateľmi dve hodiny týždenne, dve hodiny, ktoré si všetci nájdeme, kvôli ktorým možno odmietneme iné veci - tento čas má zmysel. Inak je pre mňa argument, že do školy sa oplatí chodiť kvôli ľuďom, absolútne nerelevantný.

Ďalšia vec je, že hoci je dôležité vychádzať so všetkými ľuďmi, predsa len spoločné záujmy a aktivity vzťahy prehlbujú a dostávajú ich na inú úroveň s oveľa vyšším stupňom satisfakcie. A keďže škola aplikuje rovnaké aktivity na všetkých, v konečnom dôsledku ste v triede tridsiati, no reálne si máte čo povedať tak s troma, štyrma.



4. BIORYTMUS A FAKT SA MI ZLE SEDÍ NA TEJ STOLIČKE

Každý má svoje najproduktívnejšie chvíle v inom čase. Niekto rád do noci ťuká a robí, iný si radšej ráno privstane a potom si dá okolo obeda malú siestu. Niekto rád je každú hodinu. Niekto rád prechádzku pomedzi prácu, niekomu pomôže na hodinu vypnúť a pozrieť si diel House of Cards.

Mne sa napríklad naozaj, ale naozaj zle celý deň sedí na stoličke. Ak zostanem doma, väčšinou pololežím zakutraná pod dekou, čítam, píšem, kreslím, hľadám nové možnosti rozvoja a pokiaľ čokoľvek potrebujem, môžem to v tej sekunde ísť nájsť. Nemusím celý deň čakať, kým konečne prídem domov. Môžem si všetko hneď vytlačiť, viem si oddýchnuť pri varení obeda. A hlavne, nemusím sa stresovať a riadiť podľa štyridsaťpäťminútových blokov - všetko robím tak dlho, ako potrebujem, a ak mi ide hlava prasknúť, aktivitu prestriedam.

V tomto mi absolútne nesedí najmä systém vo Francúzsku. Škola do šiestej večer, kedy už fungujem len z posledného vypätia síl a po príchode domov sa hneď zvalím na posteľ, neschopná akejkoľvek činnosti. Prestávky a prázdny čas nelogicky rozmiestnený počas pracovnej doby, bez možnosti nájdenia "svojho miestečka", na ktorom sa môžem bez rozdielu každú prestávku zložiť a kukať doprázdna - lebo to je aktivita, ktorú v škole vykonávam najčastejšie.

~~~

Mnoho ľudí mi vyčíta, že v škole neustále chýbam. Vraj to potom budem musieť dobiehať, hovoria. Vraj vymeškávam dôležité veci. Ak sa však pozriem na veci, ktoré ma v živote najviac naučili - či už akademicky, ale aj ako človeka - žiadna z nich by nebola možná, ak by som bola bývala sedela v lavici.

Nemala by som za sebou nespočet súťaží, nemala by som v šuflíku román a niekoľko vedeckých článkov, nemala by som za sebou skúsenosti s organizáciou medzinárodných programov. Ak by som bola bývala zostala v škole, možno by som vedela vypočítať voľný pád vo vákuu bez hľadania vzorcov na internete, ale načo by mi to bolo?

Pevne verím, že školstvo raz dosiahne úroveň, ktorú potrebuje a ktorú si zaslúži. Zatiaľ však zostanem v teple, navarím si čaj, upracem, skontrolujem klíčiace rastlinky, napíšem poviedku do súťaže, spravím si pár debatných cvičení, preberiem ďalšiu kapitolu štatistiky a pôjdem sa prejsť do zasneženej záhrady. Pretože od základného vzdelania nechcem, aby zo mňa robilo chodiacu encyklopédiu schopnú odrecitovať poučky, ktorým nerozumiem. Chcem zistiť, čo ma baví, získať predstavu o tom, ako veľký svet vyzerá, a naučiť sa pracovať a doťahovať veci do konca - sama, so svojou vlastnou organizáciou a snahou.

Zatiaľ však každé ráno bojujem s dilemou - ísť do školy len kvôli čiarke, alebo zostať doma a spraviť niečo užitočné? Moja vôľa nie je dostatočne silná na to, aby premohla všetky fakty svedčiace proti prvej možnosti.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama