Poznáte to? Absolútne spokojne si ležíte na posteli, čítate knihu/učíte sa (ha ha)/oddávate sa meditácii/čumíte do blba a predstavujete si zombie apokalypsu... a zrazu do izby vtrhne matka a začne po vás vrieskať, že si máte upratať. Pokojne jej vysvetlíte, že v izbe je na vaše pomery dosť veľký poriadok (znamená žiadne zhnité jedlo, potkany ani šváby) a pripomeniete jej, že nemá zabudnúť zavrieť dvere.
Ale naozaj. Prečo nemôžem mať občiansky na zemi? Prečo by som mala taniere odnášať do kuchyne? Prečo sú náušnice na stole až taký problém? A koho zaujíma, či ich stratím?
Milujem poriadok, ale úplne mi stačí, že sa dá prejsť z jednej strany izby na druhú a že stolička sa ešte neláme pod ťarchou oblečenia. Že človek alergický na prah v mojej izbe úplne spokojne prežije minimálne dvadsať minút. A že sa v nej cítim dobre. (Presne v tejto chvíli písanie článku na chvíľu prerušujem - matka sa totiž uchýlila k vyhrážkam a tvrdí, že takúto bordelárku ma nepustí ani do Japonska, ani do Ameriky, ani do Francúzska.)
NAVYŠE...
AUTOR: Kiera Cass
