Prečo je dobré nezmieňovať vek

25. února 2015 v 20:35 | Anna

Niečo vám o sebe prezradím: Napísala som knihu. Počujem potlesk? To som rada. Ja, ktorá som nikdy nedokončila jedinú poviedku, som zo seba minulý november vypudila román s osemdesiatdeväťtisíc tristoštyridsiatimi siedmimi slovami (hoci tri mesiace sú dlhá doba a za ten čas som ho skresala na niečo okolo sedemdesiattisíc).

Vaša reakcia na túto informáciu môže byť dvojaká. Buď ste uznanlivo zdvihli obočie a v duchu mi blahoželáte k tomuto úspechu, alebo ste sa zaškľabili a pomysleli si: Ten musí vyzerať. (Priznávam sa. Ja by som veľmi pravdepodobne patrila k tej druhej skupine.)


(Alebo dôvod, ktorý ma dokopal k tomu, aby som písala.)



Ono každý hovorí, aké je dôležité, aby mládež čítala. A ak nejaký tínedžer ešte aj píše, učiteľky slovenčiny sa z toho idú po***ť. Pokiaľ sú to poviedky, básničky... lenže akonáhle zmieni knihu alebo román, všetci začnú byť o niečo skeptickejší.

V prvom rade: je veľa ľudí, ktorý sa pri vete "píšem knihu" zaseknú na celý život. Osobne mám kamaráta, ktorý sám seba považuje za neviemakého spisovateľa, keď som sa ho ale spýtala, čo napísal, odpoveď bola: "Nič. Ale mám to v hlave." Pokiaľ ste sa v tejto odpovedi našli aj vy, dovoľte mi povedať vám: nikoho absolútne nezaujíma, čo máte v hlave. Kým to nedáte na papier, nemáte sa čím chváliť. A tak je tínedžerov, ktorý knihu napíšu, dosť málo. Ale tieto prípady existujú. A teraz?

Jeden kamarát môjho otca vlastní vydavateľstvo. Na Silvestra sme sa stretli. Otec sa mu o mojej knihe zmienil.

"Hej, a čo píšeš?"

"Sci-fi," odpovedala som s malou dušičkou.

"Sci-fi? Väčšina tých nahovno kníh, ktoré mi posielajú, začínajú vetou: dobrý deň, mám štrnásť rokov a posielam vám svoje celoživotné dielo. Je to sci-fi. Mama aj kamarátky mi povedali, že je to dobré. Prosím vás, aby ste mi ho vydali." A potom sa začal smiať.

Mne to vtipné neprišlo. Po prvé, nikdy, nikdy, NIKDY by som takýto sprievodný mail nenapísala. Po druhé, chápem, že "mama a kamarátky" nie sú práve vhodní ľudia, na ktorých sa odvolať. A po tretie...

...moja kniha je dobrá. Alebo aspoň čitateľná. Som o tom presvedčená. Lenže to určite bolo aj to dievča, ktoré obháňalo vydavateľov so svojím "celoživotným dielom".

Takže som tu. Mám pätnásť rokov, dystopickú scifi v šuflíku a chystám sa na veľký krok. Ponúknuť ju vydavateľstvám. Pretože jednoducho verím, že je dobrá, že by sa mohla predávať a že za to stojí. (Viem, viem. Samochvála smrdí. Ale aj tak.) A mám obrovskú dilemu. Napísať svoj vek? Nenapísať? Ak by niekto už záujem o vydanie mal, bolo by to jedno... ale neodstraší veta "mám pätnásť rokov" potencionálnych záujemcov? Ak by som to bola ja, určite by ma odplašila.

Keď som bola malá, myslela som si, že to bude presne naopak. Že čím mladšia budem, keď svoju knižku skutočne dopíšem, tým väčšiu senzáciu vzbudím. Lenže dnes už o tom veľmi silno pochybujem. Či chceme alebo nie, vek je (alebo by aspoň mal byť) zárukou rozumu, skúseností a kvality.

S malou dušičkou teda začínam písať sprievodný list a pokúšam sa informáciu o mojom veku zamaskovať tak, aby nevzbudila neželanú reakciu... viem si to živo predstaviť.
"Ešte mi napadlo... mám pätnásť. Vadí to?"
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Cicuš :) Cicuš :) | Web | 6. března 2015 v 20:55 | Reagovat

Pri vydaní knihy ti držím palce :). Dúfm, že tá kniha je naozaj tak dobrá ako o nej hovoríš :)

2 Anna Anna | Web | 6. března 2015 v 21:03 | Reagovat

[1]: To dúfam aj ja - a ďakujem :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama